Listy do neba

9. června 2015 v 16:03
Byť nohami na zemi a srdcom v nebi, je neľahká úloha. Duša je hladná po Bohu, no telo túži po relaxe. A prichádza kniha, ktorá môže vyriešiť dilemu, čo s časom oddychu. Stránky nenáročné na čítanie, a predsa... Poukazujú na Otca, ktorý poláska. Ukazuje, že aj keď sa Boh javí ako nekompromisný vychovávateľ a dopúšťa v našom živote nepríjemné rany, v skutočnosti je to On, kto nám ich pofúka i zacelí. Ocko nás len vedie svojimi plánmi k našej lepšej budúcnosti- či už tu na zemi alebo pre večný život v nebi - lebo tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré (Rim 8, 28-30). Stačí sa započúvať. A možno... je tu práve chvíľa, kedy chce počuť On nás - aj o tom sú Listy do neba od Lisy Wingateovej.

Keď sa život hlavnej postavy - Tandi Jo Reesovej rozpadne na márne kúsky, Tandi sa pokúsi nájsť únik zo zmätku rozhádzaných kúskov svojej identity a presťahuje sa aj so svojimi dvoma deťmi na ostrov Hatteras. Ako matka dvoch detí - Tandi túži mať usporiadaný život a urobiť láskavé zázemie svojim milovaným potomkom, ktoré sa, nečudo, sčasti odcudzili.


Príbeh Tandi je o nenápadnom hľadaní zmyslu toho všetkého, o hľadaní nových ciest ku krajším a hodnotnejším cieľom, o fáze prerodu, kedy sa zo zlomenej ženy, stane milujúca, odvážna a zodpovedná matka. Matka, ktorá vidí svoju vlastnú hodnotu a prehodnotí svoje priority. Stačí nové prostredie, správna spoločnosť, účinok času a listy - ako dôkaz toho, že Boh si používa rôzne spôsoby, aby sme sa k nemu obrátili. Práve kúsky popísaného papiera nájdené pri upratovaní starého domu dokážu vypovedať neuveriteľné veci a mať reálny vplyv na všedný život.

"Uprostred všetkej tej skazy je tu voda milosti. Prúdi všetkými smermi, vteká do skrytých škár, do tých najtemnejších miest."

Autorkami listov je Iola - žienka, ktorá opustila svet, no svojim životom darovala mnoho. Mnoho ľudí to tak však nevidí. V mnohých očiach je aj po svojej smrti neobľúbená a je ňou opovrhované vďaka nepravdivým klebetám. Ale nič nie je skryté, čo by sa nevyjavilo (Lk 8,17) a v tomto prípade vychádza na povrch pravda už niekoľko týždňov po jej smrti... Z nenápadnej osoby - starej ženy, ktorá je považovaná mnohými ešte aj po smrti ako vypočítavá manipulátorka, dochádza k odhaleniam, ktoré menia samotnú Tandi, ale majú vplyv aj na samotný ostrov Hatteras a jeho obyvateľov, kde sa Iolin dom nachádza.

Za veľmi sympatické v tejto publikácii je, že príbeh je popretkávaný citátmi, ktoré môžu - aj vytrhnuté z príbehu Ioly a Tandi - priniesť lúče svetla a odhaliť nové obzory v búrkach života. Ďalším plusom je adresát Iolinych listov - listy sú písané Milujúcemu Otcovi, a tak zaiste, publikácia môže priniesť určité ovocie hľadajúcej duši - byť príkladom ako sa v ťažkých chvíľach, aj v tých krásnych, obrátiť na Otecka.

"Vo svete je toľko dobra, toľko milosti. Rieka milosti má mnoho prítokov. Hoci je tichá, dokáže podmývať brehy. Nevidno ju, a predsa je tu. Vždy."

Jedným z podnecujúcich zrealizovateľných impulzov tejto knihy je vytvoriť si modlitbovú schránku, ktorá môže pomôcť vybudovať si lepší vzťah s nebeským Otcom. Tak môžeme sčasti pochopiť Jeho dobrotivé plány a mať reálne dôkazy, koľké zázraky v našom živote koná.

"Potom, čo som ti zverila všetky svoje prosby, všade navôkol vidím tvoje odpovede."

Napriek tomu, že Listy do neba sú bezpochyby lepšie ako väčšina bežne dostupných kníh, ktoré nájdeme v našich kníhkupectvách, nepokladám knihu za tak obsahovo kvalitnú, akou by kresťanská kniha mohla byť. Rozhodne je však kniha vhodnou alternatívou ako sa vyhnúť dnešným prázdnym a "moderným" románom. Ide o kombináciu príbehu s určitou myšlienkou - už len samotným poukázaním na ľudské (ne)posudzovanie druhých. Je to román, ktorý rozhodne má, čo povedať. No Boha nevidím v tejto knihe ako hlavné posolstvo možno vďaka pomerne nenásilnej podobe, kedy sa z času na čas "objaví". Aj keď je vtesnaný do viacerých pasáží, autorka na Boha poukazuje len nenápadne a nenásilne.
Čitateľovi môže byť ľúto, že listov nie je viac. No, možno sa môžeme aspoň naučiť vystačiť si s málom a neprepĺňať svoju myseľ kvantitou, ale zamyslieť sa nad obsahom.

Otázkou ostáva, či duša rozozná posolstvo, či sa nenechá uniesť príbehom a román neodloží bez vnútornej zmeny k ostatným prečítaným knihám zapadajúcim prachom. Koniec koncov, Listy do neba sú knihou, ktorá v sebe skrýva veľa inšpirujúcich myšlienok, námetov k premýšľaniu a dá sa z nej vyťažiť. Práve pre "románoľúbivé", trošku sentimentálne osôbky môže byť táto kniha vhodnou spoločníčkou.

" "Nádobu, ktorá je nám zverená si nevyberáme, Iola Anne. Vyberáme si však to, čo z nej vylejeme a čo v nej necháme," povedala."

Na záver už len pár viet pre čitateľov tejto stručnej recenzie... Nedá mi v súvislosti s Listami do neba, nespomenúť si na Bartimeja z Marekovho evanjelia (10, 46-52). Ježiš prechádza okolo a napriek tomu, že vidí aký je stav - slepec prosí o pomoc, pýta sa - "Čo chceš aby som Ti urobil?". Možno takto nejako podobne sa pýta aj nás. Knižná Iola mu o svojich trápeniach písala. My mnohokrát nekomunikujeme. Zabúdame na zázraky v našich životoch. Listy Otcovi to však môžu zmeniť, môžu nás prinútiť začať odovzdávať svoje prosby Bohu a nezabúdať na jeho dobrodenia. Ak bude kniha inšpiráciou začať s plnohodnotnejším a radikálnym vzťahom s Kráľom, určite má zmysel... A nikdy neviete, či to nebudete práve vy, koho Ioline listy pozmenia.
 

Len trikrát

21. dubna 2015 v 13:53 | M.
Pôst. Vraj prísny. Raz do sýta. Spočítať ľudí, ktorí nemôžu jesť ani raz do dňa, tobôž nie do sýta. Trikrát? Len trikrát? Nie je to až trikrát? Odosobniť sa od chleba, vyprázdniť sa od sveta, ktorý zahŕňa dočasné pôžitky rôzneho pôvodu. Vyprázdniť sa, aby sme prenikli hlbšie, ďalej. Aby sme hľadeli a hľadali nebo, pochopili núdznych, ponorili sa do smútku. Aby radosť bola väčšia, svet ďalej, nebo bližšie. Nestratiť zmysel. Nie premáhanie sa a dokazovanie si, ale skutočná túžba odovzdať všetko Bohu, sústrediť svoju myseľ na dôležitosť prítomných dní. Aby Duchu Svätému neprekážala naša pokryteckosť, vypočítavosť, hromada jedla. Počúvať hlas Boha, vidieť potreby blížnych, oddeliť sa od sveta - to je pôst. Nie prázdny žalúdok, no umieranie svetu. Nie túžby byť najlepší, nie prázdne slová o prázdnom žalúdku. Koľkí ľudia majú práve dnes nedobrovoľný pôst, ktorý zajtra nekončí? Koľkí ľudia celý život postia? Štandard všedného života. A my v našej bohatej krajine, kde človek neumrie od hladu sa búrime voči jednému dňu prázdneho žalúdka. Bože, odpusť našu zahľadenosť do seba, do svojich potrieb, do sveta. Máme sa tešiť, že sa môžeme trošku priblížiť a málilinko priniesť obetu - vďaku -za obetu jeho života. Aspoň chvíľku sa zjednotiť a započúvať do jeho slov. Prežiť kúsok lásky na sebe. Toho rozhodnutia, ktoré láme vlastné ja. Je proti vlastnej sebeckosti, vlastná prirodzenosť sa prieči, a predsa krása. Krása, ktorá tvorí všetko nové. Vďaka, že môžeme pozerať na Tvoj príklad zapretia nielen tela, ale aj celého svojho života, celého svojho bytia. Odovzdávať každý svoj deň, hodinu, minútu, každá sekunda patrí nášmu Bohu. Ďakujem, že všetko tvoríš nové. Áno, všetko tvoríš krásne, nové, Božské, nie svetské. Vyprázdni ma a naplň svojou vôľou.

Pohladenia duše

21. dubna 2015 v 13:53 | M.
Lebo existujú dni, kedy si človek uvedomí, že má byť za čo vďačný. Dni, kedy rany nehlásia svoje bolesti a krása sveta sa otvára duši. Človek je zrazu vnímavejší a nechce si nechať svoju radosť vziať. Nejde o dlhodobý pocit, ale o uvedomenie si podstaty Jeho darov. Zrazu človek prichádza na to, ako je všetko úžasne zariadené, ale vie, že tento pocit nebude trvať navždy. Avšak je tu nádej. Tá malá iskra, ktorá otvára dvere vytúženej radosti. Tá, ktorá naznačuje cestu cez hmlu a svieti, aj keď už všetky svetlá v meste zhasli. Vydať sa správnym smerom vtedy nestojí toľko úsilia. V tých chvíľach sa treba tešiť. Voňať, chutnať, neomámiť sa pôžitkom, ale sa nim nechať uniesť v správnom slova zmysle. Presahovať hranice vlastnej predstavivosti, plniť si malé sny, ktoré pridávajú kvapku medu do zhorknutých orieškov života, ktoré treba ošúpať, aby boli krásne, lebo škrupinky nebývajú chutné. Kým sa dostaneme k jadru, často to bolí. Zádery a bolesť za nechtami nie sú ničím príjemným. A predsa. Všetky tieto zranenia sú nám ukradnuté, keď zrazu vidíme pointu. Zabúdame na úsilie. Treba sa tešiť. Jednoducho využiť všetku krásu života, všetky túžby, aby sme mohli presahovať hranicu lásky. Keď radosť prináša lásku na vyššie méty. Keď som šťastný a viem dávať šťastie ďalej. Premôcť sa a zrazu to toľko nestojí. Ešte aj obeta umocňuje radosť v nás za nezaslúžené dary. A svet je krajší. Oplatí sa šepkať prstami aj vo chvíľach radosti. Podať ďalej nádej v chvíľach šťastia. Odovdzať tú zásielku pocitov bližším aj vzdialenejším, aby našli kúsok sladkej šľahačky, ktorá rozjasní ich deň. Nejde o primitimizmus cieľov, ide o prostriedky, ktoré dávajú silu sústrediť sa na cieľ. Vždy je čo obdivovať- len niekedy sú na to ešte zvláštnejšie príležitosti. Chvála tomu, ktorý všetko požehnáva a formuje naše myšlienky aj v radostných chvíľach. Kedy sa teší s nami a povzbudzuje. Dáva útechy a hovorí nevzdávaj to, odmena je sladká. Taká sladká, že si to ani nedokážeš predstaviť!

 


Zemetrasenie

21. dubna 2015 v 13:52 | M.
Základy sa otriasajú. Asi boli postavené nesprávne. Možno nesprávny výber materiálu, chýba Skala, kameň uholný. A možno je to všeobecné zemetrasenie, ktoré zasahuje akurát lokalitu jej života. Nerozumie si. Nie, že by to bolo niečo nové, návaly smútku a radosti nemusia znamenať hneď bipolárnu chorobu, no keď sa človek nevie tešiť, je to trápenie. Tvári sa, že je všetko v poriadku. Predstiera, že vôbec nie je mentálna anorektička a že pýcha nezaplavuje jej dušu. Snaží sa myslieť pozitívne, no zabúda, že jej sily jej na radostný život nestačia. Chytá šťastie ako motýle do nádob a zároveň ich nechce nikomu ukázať. Pýcha. Nevyzretosť. Samota napriek dobrým dušiam navôkol okupuje jej ducha. Dušu si ešte bráni, no nevie či úspešne. Nič jej nechýba. Má toho tak mnoho! Marhuľový džem, ktorý hladká jej dušu, aj košeľu, ktorá upevňuje jej sebaistotu, mäkkú posteľ aj keď je tvrdá. A zároveň pozornosť, dobroprajnosť, starostlivosť. No nie. Nie je spokojná. Otvára dvere svojho vnútra zemetraseniu, ktoré prechádza dverami ako povodeň. Berie so sebou všetko. Krásu, úprimnosť, sebahodnotu. Chyba nie je v tom, že sa to občas stane. Chyba je v tom, že keď zemetrasenie prehrmí, ona sa tvári, že nebolo. Myslí si, aký má šťastný život- a aj má- a to nielen v danej chvíli, ale v jej hlave ostáva ešte stále priestor pre existencionálne pochybnosti, ktoré sa prevalia pri najbližšom probléme. Celá spúšť sa začne odznova a aj keď bola už x-krát prežitá, nestráca na sile. Hnevá sa. Hnevá sa na seba a vie, že je to zlé. Chce sa mať rada, no nepomáha jej v tom jej detinskosť ani precitlivelosť. Túži po živote, kde sa nebude klásť na váhu a vyvažovať závažiami iného druhu. Chce nájsť zmysel, zmysel toho všetkého. A aj ho našla. Jej perfekcionizmus ho však niekedy popiera. Vidím ako niekedy bojuje sama so sebou: nie si tučná, nie si škaredá, nie si nerozumná, nie si nešikovná. No v kútiku duše viem, že je tučná vo svojej mysli- deptá ju mentálna anorexia od ktorej už bola kedysi na istý čas v istej miere oslobodená. Viem, že je nádherná. Je krásna v každom jednom detaile. Dokonca aj to, čo na sebe nenávidí, je krásne, nezáleží na tom, že ľudí jej výzor nepriláka zvláštnu pozornosť. Nie je nešikovná, pretože každý má právo sa pomýliť, mať oblasť, ktorá mu ukazuje, že je niekto väčší ako on sám, že sám človek sa nestane nikdy Bohom. Chce sa modliť za toto všetko, aby už vedela pochopiť, kde je jej miesto a že prázdnota, ktorú si sama vyberá nie je pre ňu predurčená. No cíti sa vyprahnuto. Aká milosť. Nevyužíva ju. Je slabá. Takto Boh učí pyšných, aby sa stali maličkými. Má svoje spôsoby. Vychováva a počas bolestnej výchovy kolembá v náručí. Jeho jedinou uspávankou je melódia nežnosti a lásky, ktorú dieťa pociťuje. Aj ju miluje. Nepochybne, aj napriek tomu, že vie, aká je. On ju pozná do každého detailu a hocičo si myslí, alebo urobí, nič neskreše jeho lásku k nej. Bezhranične. Bezpodmienečne. Dnes už ľudia tieto slová nechápu. Poznajú ich zmysel, ale nie ich obsah. To, čo zahrňujú, že to nie je sci-fi. Že tie zázračné slová nie sú podmienené časom, ani názormi iných. Je nespokojná a ešte stále si to v hlave celkom neusporiadala. No snáď aspoň malý vánok do jej duše pošepol slová útechy. Lebo je silná, aj keď sa teraz- v čase zemetrasenia pokladá za slabú. Je silná- a nie je to pre ten marhuľový džem ani bavlnenú košeľu. Je to preto, lebo kameň uholný je stále k dispozícii. Chce nahradiť všetok ten nahromadený piesok v základoch zázračným spôsobom. Lebo On dokáže všetko. Aj zahojiť rany ľudí, ktorí sa nepovažujú za chorých.

Vďaka Ti Pane za Tvoju lásku aj pre ňu. Lebo aj ona je Tvojou milovanou bez ohľadu na jej spôsoby, váhu či školu alebo prácu. Bez ohľadu na to, čo si o nej myslia a čo si o sebe myslí ona. Vďaka Ti za Tvoju trpezlivosť pre celé ľudstvo.

Nevesta Ženícha

21. dubna 2015 v 13:51 | M.
Lúče svetla neprenikajú do duše, jarný štebot je smutný, nároky stúpajú, ochota mizne. Líca sú zmáčané, duša je slabá, telo je na tom ešte horšie. Paradoxne, počasie žiari. Prebúdza sa vôňa kvetov, prekrýva zápach trávy. Kruté obrazy reálneho sveta. Ostré pohľady sa zjemňujú, za závesmi miloty sa skrýva pohŕdanie. Umelý svet, ktorý akceptujeme. Živá hudba už neexistuje, omyly boli vylúčené ako súčasť prezentácie človeka. Únava duše je nekonečná, telo nerozumie pokynom rozumu. Ambície sa strácajú. Cieľ je hmle. Líca sú zmáčané, suší ich jarný dážď. Je silnejší ako potopa srdca prenikajúca navonok. V silnom daždi kvapky navyše nie je vidieť. Chlad pôsobí ako žieravina, ničí všetko, čo mu príde do cesty. Rozleptané vzťahy, vyplienená dôvera, zdevastovaná nádej.

Melódia prenikajúca cez malé póry drása srdce a dobíja sa k zmene. Je znamením zlatých chvíľ nie tak dávnej minulosti, kedy bolo všetko podstatné naozaj podstatným. Časy, kedy človek nebol kladený na imaginárnu váhu svojich pocitov. Prepletené myšlienky nič neznamenali. Cesta k cieľu mala jasné vyznačenie. Duša oplývala radosťou z prítomnosti Ženícha.

Realita - slabý odvar silných spomienok. Zákutia mysle sú napádané, územie pocitov osídlené nepriateľom. Kde je miesto človeka? Kam sme pochovali nádej? Prečo je náhlenie ešte rýchlejšie ako zvyčajne? Prečo je prudkosť emócií ešte nestálejšia, nezastaviteľnosť vo vychutnávaní príjemných vecí ešte silnejšia, ukladanie nepodstatných búrok do mysle ešte častejšie?

Ak je nespokojná, zabúda. A zabúda, že zabúda. Nepreniká do chápania zmyslu sveta. Nevie absorbovať a žiť informáciu, fakt, vedomie, že je nevestou. Nevestou krásnou, šikovnou, cennou. Aj keď sa tak necíti. Nevestou, o ktorú je postarané, ktorá má svojho Milovaného stále na blízku. Nech sa deje čokoľvek. Aj keď Ho vždy necíti. Zabúdanie, že žena má väčší plán ako ten, ktorý dovidí, požiera vedomie jej skutočnej hodonoty. Toho, že je krásna, nech vyzerá akokoľvek, že je šikovná, nech spravila čokoľvek nevydarené, že je omnoho cennejšia ako si dokáže predstaviť. Aj keď sa tak necíti.

Nie vždy dokáže ženích prísť a upokojiť rozburácenú dušu ženy, keď ona sa tak bojí. Vymkla sa vo svojej izbičke pred okolím, pred vlastným záchrancom, bojí sa ukázať svoje rany, nechce prijať svoje ťažkosti. Doráňaná pripomínajúc malé vtáča, ktoré sa od bolesti nemôže pohnúť, no pre strach si nechuť nepraje byť vypočutá. Otvor, dievča. Otvor, nech sa hmla znovu rozplynie, tma pominie a ty vidíš cieľ. Nech tvoja krása svieti všetkým navôkol. A keď sa cítiš neschopná prosiť o pomoc ženícha, prikloň sa k Matke, ktorá ťa nikdy nezradila, ktorá ti bola vždy tak blízka, ktorá ťa opatruje od narodenia.

A ochota malých hviezd svietiť, prekryje tmu noci, keď sa zjaví na blízku jas mesiaca.

Žena, si hodnotná. Hodnotnejšia, než si myslíš. Veď Ženích má o Teba záujem, čo viac si môžeš priať? Vykroč za Ním, i keď po bolestnej ceste svojej stratenej identity. On ťa poláska. Budeš môcť nájsť stratený smer svojho cieľa. Bude ťa viesť za ruku. Keď sa zakolíšeš, podoprie ťa. Keď spadneš, zdvihne ťa. Tu je tvoje miesto, po boku milujúceho.


Kráčaj jeho tempom- prijímaj vonkajšie okolnosti, ale nedaj sa nimi znechutiť. Krátery v sebahodnote sa vyplnia, keď sa budeš držať cieľa. A neboj sa. Keď stratíš smer, On ťa ponesie späť na cestu lásky obety, hocikedy keď na Neho zavoláš.

More nádeje

21. dubna 2015 v 13:50 | M.
Zatvára za sebou dvere a otvára dvere duše. Aby vypovedanie jej stavu pohltilo aspoň časť dymu, ktorý zahaľuje svetlo. Otvára okná. Závesy sú šedivé- mať za spoločníka štipľavý závoj riedkeho vzduchu zanecháva následky. Chce sa oslobodiť. Vpúšťa chladný vzduch ako posla nového a čistého pohľadu oslobodeného od sveta. Vyšťavená. Akoby ju niekto vybral zo sveta aktivít a ukázal svet, keď sa nehýbe. Šedivý, odtienky pastelových farieb sa predierajú navonok, no sú prehlušené nerpívetivými ľuďmi. Akoby všetko stratilo zmysel. Žiadna pestrosť, žiadne utešujúce melódie, žiadna radosť vypĺňajúca prázdne miesto. Ani dostatok zákuskov nerobí svet plnší, ani upratané kúty, ani skvelé výsledky v práci, v škole. Je chudobná. A teraz, schúlená do klbka, leží pred svetom v nahote svojich myšlienok. Vidí svet, no bez tých lacných ozdôb, bez reklám, v tichu noci, keď už hudba prestala hrať a nič už nekontrastuje viac ako prázdnota sveta a plnosť života. Utápa sa, znova sa topí. Pozerá na vôkol, no vlny sú príliš silné. Príliš silné na to, aby čo len uvidela záchranné koleso. Nevládze, sily jej dochádzajú. Tečú slzy pod hebkou dekou voňajúcou avivážou. Utápa sa. Vynára sa iskierka nádeje, koleso niekde v diaľke. Nie. Planý poplach. Plachta je zmáčaná slanými kvapkami. Kde? Kde volať? Komu? Bože... Kto môže viac ako ty? Ťahá ju to ku dnu. Práca je záťažou, ktorá ťahá k pevnine- tej, pod morským dnom. Nedá jej spávať. Prináša myšlienky nepokoja. Nestíha. Nevie sa zastaviť. Nevie si oddýchnuť. Nevie sa tešiť. Čo sa deje? Vlny sú silnejšie a silnejšie, následne zoslabnú a zdá sa, že sa vlastnými silami udrží plávajúc. Bude to ťažké, ale zvládne to. Omyl. Hlúposť. Ponára sa do klamstiev vlastnej mysle. Kto ju smie oslobodiť. Nijaká vec, priateľská atmosféra stupňuje hrôzu uprostred nej. Prediera sa na povrch a graduje. Neúprosný nepriateľ s ktorým nemá chuť bojovať. Neprekáža to. Prichádza záchranca. Áno, to je presne ten Dobyvateľ zamurovaných pevností. Zamurovaných, aby sa uchránili sklamaniu. Kráča po vode. Áno, presne toto pre neho znamenajú tvoje problémy- niečo, čo je pod ním, čo sa mu musí podriaďovať, čo poslúcha na slovo. Dotkla sa jeho nôh. Telo jej ešte viac oťaželo, cítila tú ťarchu, ktorú musí niesť so sebou uprostred nepokojov. Ale duša sa vzniesla. Povstala a kráčala za ním. Priam utekala po hladine mora a ukázala všetkým navôkol, čo pre ňu znamenajú problémy s ním. Pošľapať, zadusiť, všetko zmôže. Až kým sa nepotkne. Kým neklesne pod dno. Kým nebude vyrábať vlastné záchranné kolesá. Všetkého sa vzdala. Blonďavé vlasy už viac nemuseli zahaľovať jej smutnú tvár. Rukami už nemusela zakrývať nevyspaté oči ani kĺzajúce slzy. Áno, možno sa niekedy objavili. A ťažkosti boli možno ešte neznesiteľnejšie, ale zhodila zo seba ten batoh vlastných očakávaní, túžby vyzerať pred ostatnými skvelo, túžbu bezchybného života. Aj ona má chyby. A vie o tom. Práve preto ho potrebuje, a tak veľmi miluje. Lebo komu sa viac odpustilo, viac miluje. A ona miluje veľmi. Snaží sa z celej svojej duše. Svetlo života, ktoré nevyhasína. Nehasne, presvecuje všetko negatívne. Lebo negatívne veci existujú, no tomu, kto miluje Boha všetko slúži na dobré. Všetko.

Vďaka za tvoje pohladenia, Dobyvateľ sŕdc. Tvoja láska čistí naše zakalené srdcia a unavené svety. Ty si ten, ktorý dáva milosť za milosťou, útechu za útechou. Vďaka Ti, že my sme a Ty si Ty!



Koniec začiatku

21. dubna 2015 v 13:50 | M.
Teším sa, že život netrvá večne a farby, ktoré vybledlim opäť zažiaria v plnej kráse. Teším sa, že existuje Maliar pre ktorého som milovanou. Som ako stena na ktorej zamaľuje všetky nedostatky, všetky praskliny. Jeho milosrdenstvo je nekonečné, Jeho veľkosť sa nedá opísať. A ja sa ešte stále topím v starostiach, ktoré sú časné. Nikto tu nie je večné a jedného dňa pre mňa tento svet bude iba maličkým krôčikom, cestou k cieľu, ktorý stojí za útrapy. Obety, ktoré sú kvetmi v bodliakoch. Krása Jeho kráľovstva a večná radosť, pre tie sa oplatí trpieť. Pre čas kedy Ho uvidím z tváre do tváre, kedy sa rozozvučí láska mojej duše a pochopím boje, ktorými ma formoval. Utrpenie je krásne. Vtedy, keď ho vieme prijať. Keď sa dokážeme hojdať v náručí Jeho lásky, v bavlnke, ktorú nám poskytuje, aj keď si myslíme, že sme oblečení vo vrecovine. Ukolísať sa tónmi Jeho starostlivosti a počúvať hlas budúcnosti- hlas neba. Hlas, ktorý všetko vysvetľuje. Nie hneď, možno nie teraz. Bolesť v tvári dokáže premieňať. Obdivujem tento jeden zo zázrakov, zo státisíc zázrakov, ktorými ma zahŕňa. Ó, Bože, my Tvoje biedne nádoby, Tvoje popraskané steny, ktoré sú aj tak veľmi milované ich Tvorcom. Moja nedokonalosť zdôrazňuje Jeho dokonalosť, Jeho milosrdenstvo, to, čo pre mňa robí, hoborí o tom, čo je láska. A aj keď dni nie sú stále len slnečné a často ma situácue napĺňajú zmätkom a nepokojom, ja viem, že je to len cesta, že ide len o prípravu na niečo tak krásne, že to ešte v tomto strave- tu a teraz- neviem ani pochopiť. Jeho láska vznešená je. Nejde o Jej prežívanie, ale o vedomie, že tu je, v každom momente, pri každom páde, pri každom krôčiku nahor. Je nemenná, je úžasná. Čo viac si človek môže priať. A potom vraj život je utrpenie. Nie. On premieňa utrpenie na sladkosť obety. Život je obeta, ktorá je príjemná tomu, kto miluje a vie, že toto nie je koniec. Nepokojní začíname byť práve vtedy, keď zabúdame, čo je skutočná pravda. Keď našu pozornosť pohlcujú odtiene sivej a my nevnímame, že existujú aj iné farby, ktoré za iných okolností rozozvučia tlkot našej duše. Nech je každý šepot kláves nielen svedectvom, ale aj modlitbou. Modlitbou vďaky, chvály i prosebnou modlitbou. Všetko je tvoje a koniec života je jeho začiatkom, vďaka za túto nádej! Amen.

Čo dáš, to máš

21. dubna 2015 v 13:48 | M.
Svetlá dlaždia cestu a dopady krokov sú mäkšie vďaka ihličiu, ktoré vystiela mestský betón. Mesiac je vo všetkej svojej kráse, i keď nie je spln. Dnes ku šťastiu nepotrebujem čokoládu. Mám všetko. Dokonca aj ľudí, ktorí mi nie sú v zozname najbližších, sa z času na čas ozvú, len tak, nezištne a ich nevypočítavosť ma úplne ohromí. Padám na tvrdú zem. Áno, spadnúť nie je nič príjemné, ale aj keď si Vás ľudia nevšimnú, aj keď si Vás všimnú a vysmejú sa Vám, aj keď sa tvária, že Vás nevidia, vždy je tu Jeden a Traja, ktorí pofúka boľavé kolená. Zošle osoby, ktoré rozjasnia chlad večera a ukážu Vám krásu noci. Napriek tomu, že je uprostred nej toľko zla, ktoré rieši svoje účty, toľko nenávisti a smútku, ktoré sa utápajú v prázdnych pohároch s alko-tekutinami, je v nej mnoho krásneho. Ako ten mesiac. Hviezdy, ktoré potešujú ducha. Nie je ich vidno, ak sa nedívate. Ale ak sa zahľadíte lepšie, hlbšie, bližšie, zrazu zistíte, že sú tam. Aj pre Vašu potechu. Stvoriteľ ich drží na pomyselných nitkách, aby hompájal Vašu chvíľku šťastia uprostred výšin Vašej nedôvery. Svet je v spánku, preplnený čerstvým vzduchom, ktorý nechladí. Som doma. Otváram okno a nechávam sa opájať atmosférou noci. Nie, nie je veľa hodín a vďaka svojej predvídavosti a zajtrajšiemu skorému vstávaniu som šťastná, že kvôli chvíľkovému dojatiu večer, nemusím zažiť hrôzu ráno. Zapínam malú lampičku. Maličkú. Iba trochu svetla, ktoré však pohltí veľa tmy. Lúče svetla, ktoré sa rozplývajú po celej izbe. Inšpirácia. Motivácia. Je taká odvážna. Nebojí sa svietiť ďalej a ďalej. Nevystraší sa neznámeho priestoru a skúma všetky svoje možnosti. Keby mala dušu, rozum a slobodnú vôľu, verím, že by bola veľmi krásnou. Ešte krásnejšou. Tak poslušná. Odvážna. Pokorná. Nehnevá sa na Vás iba preto, že na ňu cez deň zabudnete. Svieti. To jej jej zmysel. Svietiť hocičo sa deje. Neprestáva plniť príkazy ani keď je zbytočná, ani keď by vedela využiť svoju energiu lepšie- uložiť sa na spánok, na chvíľu si oddýchnuť. Áno, možno pár slov zamotaných vo svojom význame. No možno nie. Možno majú nejakú pointu. Nejaký zmysel. Všetko má svoj význam. Nič nie je nadarmo. A aj keď sú chodníčky krivoľaké a myseľ oslobodená od ďakovných fráz, všetko má zmysel. Takmer každý moment môže byť utrpením, každý moment môže byť obetou. Je na každom človeku či poskladá z kociek rozhodnutia buldozér, ktorý vyhubí krásu navôkol alebo srdce, ktoré dáva duši rásť. V každom prípade, aj ak staviate ničiteľa radosti- komu sa viac odpúšťa- viac miluje. Len si priznať svoju vinu. A ak staviaš srdce- nemysli si, že sú to Tvoje ruky. Je to Jeho myšlienka, Jeho milosť. A aj keď začneš stavať srdce a dostaviaš niečo ohavné, si znechutený/á a nemáš síl, neboj sa! Lebo kto miluje Boha, tomu všetko slúži na dobré. Nie niečo. Všetko. Absolútne všetko. A tak človek s hocijakým osudom... Boh Ťa čaká. Rande v nebi klapka 1/1. Je na Tebe ako využiješ svoje talenty, režisérom je Jeho milosrdenstvo, no nesnaž sa vojsť úzkou bránou. Zriekni sa a dostaneš. Čo dáš, to máš. A ešte hojnejšie!

Keď

21. dubna 2015 v 13:47 | M.
Keď …
...šťastnejšie chvíle života nie sú šťastné. Milovaná hviezda zašla za oblaky. Slová sú zahalené do obalov, aby neboli čitateľné. Vtedy pristúpi a šepká žblnkotom vody, hladí teplým svetlom a kráča v tieni človeka, aby aspoň tieň nespadol na úplné dno.
...sa všetko zdá stratené a už nič nie je ako bývalo. Mesiac svieti do očí a zabraňuje vidieť. Človek robí, čo nechce a snaží sa to prehliadať, aby nebol znechutený. Vtedy pristúpi a zahalí sa do tepla hebkého šálu.
...všetko vybledne, slová sa neskladajú ľahko a zrazu na myseľ prichádzajú iba slovné spojenia, ktoré už boli tisíckrát použité. Vtedy pristúpi a schováva sa za hojnosť jedla, luxus a pohodlie.
...nič nie je čierno-biele a človek nevie kam sa pozrieť, aby nevidel hmlisto, aby na obzore svitalo slnko a kontúry boli jasné. Vtedy pristúpi a prinesie plamienok, aby sa rozhorel oheň.
…láska bolí a rozum je skúšaný. Ukazuje sa, že nie všetko je také, aké sa zdá. Zrazu je človeku chladnejšie ako očakáva. A nádej neprichádza. Vtedy pristúpi a nenanucuje, že všetko sú to jeho zázraky, ticho čaká a stále miluje.
...slnko už nesvieti na cestu a v noci je nov. Obliečky sú zmáčané a spánok je liekom proti utrpeniu. Klamstvá sú čitateľnejšie a nikomu z nich nebýva nevoľno. Vtedy pristúpi a presviedča, že dáva silu byť iným.
…sa človek chce skryť pred celým svetom a nedostáva odpovede na svoje otázky. Je zraniteľný a šálka teplej kávy nezohrieva vnútro. Nenávisť sa premáva po ulici ako bežná obrana. Ľudia si ju nesú zo sebou, i keď dáždniky niekdy aj v upršaných dňoch zabudnú. Vtedy pristúpi a lieči v tónoch podľa každého gusta.
… sa človek po dlhom čase ozve a nikto s ním nesúhlasí. Bolesti sú silnejšie a nikto nie je natoľko všímavý. Ľudí zotročujú stroje a oni si myslia, že modernosť je pokrok, no nevšímajú si ako búra stavby srdca. Vtedy pristúpi a lieči bez slov.



Lebo On robí môj život krásnym, aj keď je škaredý. Pretože On je zmyslom toho, prečo tu dokážem žiť a nechcem len prežívať.


Snežienky vs. tulipány

21. dubna 2015 v 13:47 | M.
Opäť sa dostala k šepkaniu kláves, ktoré mali vyliečiť jej migrénu z ľudstva. Myseľ je prázdna, skleslá a ona sa do soľničky snaží dosypať cukor. Veľa prázdnych fráz plných významu. Bodka. Výkričník. Otáznik? Nevie. Nevie či jej to pomôže a či je táto samoterapia aspoň tak účinná ako teplý kúpeľ so spomienkami z nenávratnej minulosti. Všetko sa zmenilo. Už ani slnko nesvieti ako predtým. Namiesto listov padá sneh a do jej duše tieň. A listy zostanú nedopísané. Svetlo zhaslo, čokoláda sa minula, klavír začína hrať a ona si začne nasadzovať masku, aby presvedčivejšie hrala rolu, ktorú si sama vybrala.
Svet v ktorom žila je teraz už plný mrazu a ona si už zabudla nasadzovať spolu s ignoranciou aj rukavice. Chlad sa dostáva cez ruky do tela a čo je horšie, do duše. Výčitky, nespokojnosť.
Obrazy sa jej mihajú hlavou a cíti sa ako tulipán posadený v zime. Má svedčiť snežienkam o čom je leto? Nie všetko je o citoch, dokonca ani o pocitoch. A do soľničky už priliala trošku medu. Ako to bude chutiť? Jedinečne.
Čo je jej poslaním? Zvyknúť si na rukavice, prispôsobiť sa prostrediu, či uhynúť uprostred zimy? Nie je zúfalá, jednoducho duši niekedy chýba kyslík. Potrebný, aby sa dokázala odškrtiť od okolia. Chce byť silná, no lomcuje ňou vietor. Dokonale odhaľuje celú nahotu svojho ducha. Nevýstižné, nepochopiteľné, padajú do jej dlaní studené krúpy. Ona ich zbiera, namiesto toho, aby sa šla skryť. Akoby zabudla kam. Jej chyba. Zimomriavky. Pravda.
Nikto nevie ako sa jej podarilo vygenerovať takéto rovnice plné nezmyslených oxymoronov. Ale jej to pomáha. Vie, že nie všetci tomu pochopia- a ide jej skôr o opak.
Strih. Klapka. Prvá scéna. Cíti sa fajn. Čo robí? Ani sama nevie ako to pomenovať, ale páči sa jej to. Má energiu, dopĺňa baterky, v mede pláva kocka cukru. Zobudila sa do slnečného rána. Kvapky padajú na okno a ona vidí za mrakmi slnko. Milované slnko. Dažďovú vodu využíva na polievanie kvetov v záhrade. Presýtenosť obrazov. Tak sa jej to páči. Aj keď sa to občas nedá zniesť.
Pripomína si, že je stvorená ako bojovník, veď predsa priala pozvanie k boju pokoja. Oxymoron. Ďalšie mililitre medu, ktoré zaplavujú kocku cukru. Nevie, čo je správne. Ale neprimiešava melanchóliu do nádoby plnej pokoja.
Je pri Zdroji svetla. Opiera sa oň. Nie. On ju drží. Inak by bola vytrhnutá aj s koreňmi. Zdroj jej dáva všetko. Vodu i potrebné živiny.
Uvedomuje si, že je krásna. Krajšia ako jej myšlienky, aj činy. Je krajšia so všetkým zlým aj dobrým v nej, lebo Svetlo lieči tmu v nej a robí ju nádhernejšou, keď v nej môže vykonať viac roboty.

Ďalšia kocka cukru v soľničke. Vytláča med, ktorý ju prelieva. Tečie aj naokolo. A teraz môže začať rozdávať. Rozdávať zo slnka, ktoré vidí za mrakmi. Rozdávať z vyschnutých rúk, ale plných Jeho lásky. Môže začať, svet na ňu čaká.

Kam dál